Predhovor

 

Pôvod manifestu ťažko pripísať konkrétnemu členovi/členke Mŕtvej Revolúcie. Aj keď neoperuje s rodovo neutrálnym jazykom, nedá sa z neho vyvodiť v tomto smere nič. Takisto spôsob, akým je formulované toto krátke čítanie, pripomína viac horúčkovité automatické písanie než akademickú dôslednosť. Avšak z jeho odkazu je zrejmé, že si nenárokuje právo na posledné slovo a ani neomylnosť. Práve naopak, vyzýva k predstavivosti aj za cenu myšlienkového chaosu, ktorého plodom však má byť zrod vášne pre politickú imagináciu, ktorú nám súčasný systém, podľa autorstva, odňal.

​

Autor predhovoru si dovoľuje jednu osobnú poznámku. Nakoniec sám manifest deklaruje spojitosť medzi osobným a politickým: Pri psychických poruchách dokáže výrazne pomôcť pochopenie mechanizmov konkrétnej poruchy, ktorou človek trpí. Nevylieči ho to. Ale pomôže mu zorientovať sa vo svojom stave, aby mohol efektívne podnikať ďalšie kroky. Podobne potrebujeme aj v súčasnom svete rozumieť mechanizmom, ktoré nás priviedli tam, kde sme teraz. Ak vyzbrojíme naše mysle schopnosťou premýšľať nad týmito príčinami, vylepšíme našu orientáciu v ňom a môžeme efektívne podniknúť ďalšie kroky. Tento manifest nám nedáva odpovede a mnohé jeho konklúzie sa dajú spochybniť rôznymi spôsobmi. Ale ak nás má iba inšpirovať, nech sa tak stane.

​

A tak nech v nás manifest členstva Mŕtvej Revolúcie zapáli oheň politickej imaginácie. Od učených až po tých a tie, ktorých srdcia a mysle stoja na strane slabých a utláčaných aj bez študovanosti. Pretože to politická imaginácia stojí na počiatku každej skutočnej zmeny. Nech nás inšpiruje a pomôže nám zbaviť sa strachu z výsmechu pre presvedčenie, že systému, ktorý nás stáročia nútil veriť v jeho správnosť, znova spadla maska. Obetovali sme celé národy v naivnej viere, že súťaživosť neprerastie hodnotu univerzálnych ľudských práv. Politicky sme sa ocitli v bode nula, kde si znova vyberáme, akú ďalšiu utópiu odkážeme nastávajúcim generáciám. Mŕtva Revolúcia si volí vždy tú, ktorej fundamenty predstavujú solidaritu a rovnosť. Aj za cenu momentálnej prehry.

​

Manifest Mŕtvej Revolúcie

 

Osobné je politické. A svet straší myšlienkový mor, ktorý tento kľúč k udalostiam posledných desaťročí zahaľuje v hlavách ľudí do hmly. Mor bol rozpútaný a je šírený tými, čo profitujú z našej rezignácie a nihilizmu. Svet sa pre nás stal celou, v ktorej klásť fundamentálne filozoficko-existenčné otázky je prinajmenšom detinské a pestovať politickú imagináciu naivné, utopistické a podozrivé. Tí, čo z tohto stavu profitujú, sa nachádzajú všade. V každom odvetví. Od fabrík až po galérie s najpokrokovejším umením. Avšak ľudia strážiaci si politickú dominanciu sú tí, pre ktorých je tento náš stav kruciálny. A pre nás musia byť oni tými, voči ktorým obrátime náš hnev a namierime náš boj, pretože okupujú barikády brániace prieniku nášho osobného do všeobecného politického. Liekom na tento mor je ich zbúranie.

 

I. Problém filozoficko-existenčných otázok​

 

V každej lacnej zadymenej krčme, na každej dvanásťhodinovej smene, počas prestávok v škole, každý deň v officoch kreatívnych agentúr… Vynorí sa aspoň na krátku chvíľu v rámci uvoľnenej diskusie akýsi druh zamyslenia sa nad tým, aký má všetko, čo zažívame, význam. Počas praktických rozhovorov o hypotékach alebo cenách palív sa každý zahrá na malého filozofa kladúceho otázky, ktoré implikujú morálne výroky, dovolávajú sa zmyslu pre univerzálnu spravodlivosť a niekedy zachádzajú až k metafyzickým úvahám. Pýtame sa. V duchu sokratovskej tradície sa snažíme prekopať ku koreňom našej existencie a príčinám toho, čím si prechádzame. Nikdy sme nemuseli o Sokratovi alebo iných filozofických dialektikách počuť ani slovo. Prirodzene ich aplikujeme každý deň.

 

Schopnosť púšťať sa do týchto úvah, nech už je ich kvalita akákoľvek, je nám prirodzená. Tvorí základ každej komunikácie, ktorá sa bezprostredne netýka živočíšneho prežitia tu a teraz. A predsa sme túto schopnosť, ktorá nás definuje ako tvorov s komplexne vyvinutými mentálnymi schopnosťami, nechali vyhnať do sféry voľnočasovej aktivity. S výnimkou akademickej pôdy (kde debatné súboje aj tak často označujeme za neužitočnú zábavku neužitočných ľudí) a úzko špecializovaných povolaní (ktoré sú napádané podobným spôsobom) priznávame tejto výsostne ľudskej vlastnosti akú-takú relevanciu počas alkoholového opojenia, drogových záťahov, niekedy v úzkom kruhu najbližších. Ale aj vtedy si musíme dávať pozor, aby sme nezašli príliš ďaleko a neriskovali výsmech.

 

Čo toto znamená pre vec mŕtvej revolúcie a čo je na tom politické? Všetko! Z tohto stavu naprieč históriou profitovali najmä tí, čo boli a sú pri moci. Vždy ako sa uvoľnili pomery a malí filozofi v nás sa dostali k slovu, prinieslo to so sebou spochybňovanie potrebnosti vládnucej vrstvy a často rovno prevraty. A nie, nehovoríme tu o formálnom vzdelaní. Hovoríme o celospoločensky zdieľanom pocite, ktorý nám bol odňatý, že táto vlastnosť je relevantná a zdrojom našej sily. Že dôstojnosť jednotlivca netkvie v plnom bruchu, ale v jeho integrite. Od žobráka po učenca. 

 

Od feudálov po vodcov súčasného “slobodného sveta” bol a je tento zdieľaný pocit pre nich hrozbou. Nie je nám zakazované myslieť, diskutovať a zatiaľ ani kritizovať. Ale úspešne sme sa nechali presvedčiť, že táto naša vlastnosť je nepraktická a neužitočná. V mašinérii práce a naháňania prostriedkov k prežitiu nemá miesto. Preto sa často sami obviňujeme z márnenia času a prokrastinácie, keď sa oddáme polemíkám spochybňujúcim status quo. Najdevastujúcejšie pre nás je to vtedy, keď sa utvrdíme v tom, že snaha o zmenu je zbytočná a nechať veci tak ako sú je najrozumnejšie. Bez toho, aby nám niekto držal zbraň pri hlave a nútil nás rezignovať, rezignujeme dobrovoľne. Nechceme plytvať energiou, ktorú môžeme efektívnejšie využiť na prežitie v intenciách kapitalizmu.

 

Ocitli sme sa v niekedy izolovaných, niekedy zdieľaných myšlienkových celách. Najhodnotnejším artiklom a zároveň posvätnou kravou ľudskej integrity sa stal “názor”, hoc aj nekorešpondujúci s realitou. A podľa súčasného nastavenia ho treba nestratiť. V duchu postmoderného myslenia je jeho strata väčším hriechom, než jeho korekcia. “Názor” predstavuje ilúziu posledného neodnateľného vlastníctva človeka, ktoré ho odlišuje od efektívneho “ľudského robota”, mechanicky plniaceho predom dané, systémom vykonštruované spoločenské role. Školský systém a predpokladaný nekonečný rast kapitalizmu vytvorili prostredie, v ktorom je hriechom sa mýliť. Znamená to uvrhnúť samého seba do znevýhodnenej pozície a zostúpiť o priečku nižšie. Ako vo verejnej sfére, tak aj v súkromnej. A preto si svoje názory krvopotne strážime, aj ak sú v priamom rozpore s faktami. Máme strach zo znevýhodnenia.

 

Ak sa zbavíme týchto myšlienkových okov a oslobodíme malých sokratov v nás, zapálime v sebe oheň politickej imaginácie - základnej ingrediencie zmeny. Výroky ako “buď tou zmenou, ktorú chceš vo svete vidieť” alebo “ak chceš zmeniť svet, začni sám od seba” boli sprofanované a v kolektívnom vnímaní oprostené od možnosti nebyť dokonalými. Mŕtva Revolúcia nehlása dokonalosť. Nehľadáme dokonalý súlad medzi tým, v čo človek verí a tým, ako sa mu darí napĺňať vytýčené ciele na osobnej úrovni. Nemáme všetci rovnaké štartovné pozície, nenachádzame sa všetci v rovnakej životnej situácii. Aj zlodejova ruka môže kradnúť, kým jeho srdce a myseľ túžia po svete, v ktorom už nebude musieť takto konať. Hlásame zmenu nastavenia mysle. Zmenu paradigmy.

​II: Kapitalizmus ako personifikovaná entita

 

Do kultúrneho stredného prúdu prenikli snahy kritizovať kapitalizmus. Väčšinu z nich však nazývame pop-antikapitalizmom tj. romantickým bedákaním nad otravnosťou každodennej rutiny. Mŕtva Revolúcia rozoznáva ako najväčšiu zákernosť kapitalizmu utlmenie politickej imaginácie. Kapitalizmus stavia samého seba do kontrastu s agresívnymi totalitami, aby skryl vlastnú plíživú totalitárnosť a mohol sa tváriť ako nie dokonalý, no najlepší možný systém. V kombinácii s demokratickými ideálmi sa odieva do plášťa garanta dodržiavania univerzálnych ľudských práv, ktoré sú pre neho však iba nadstavbou. Je kompatibilný s akoukoľvek sústavou morálnych hodnôt a preto sa nevylučuje ani s fašizmom. Práve naopak. Mechanizmy, ktoré zavádza, rozsievajú semienka fašistických tendencií. Tie klíčia na ním zoranej pôde a napokon vyrastú do podoby, v ktorej sa začnú kriticky veľkej časti spoločnosti javiť ako prijateľná alternatíva k nedôstojným pomerom, do ktorých ju paradoxne uvrhla sama kapitalistická mašinéria.

 

Pýtajú sa nás, čo má teda byť ten správny systém. Ako si to predstavujeme. Hovoria nám: ”Áno, toto tu už raz bolo, tieto naivné predstavy o lepšom svete, o rovnosti. Pozrite sa do minulosti, ako to vždy dopadlo”. Mŕtva Revolúcia má však niekoľko protiotázok: Tristo rokov nám je sľubovaný svet bez útlaku, vojen a chudoby. Progres, ktorý slabých aj silných privedie ku koncu dejín, kde už sa nebudeme musieť utiekať k naivným utopistickým báchorkám. Povedzte nám, kde je? Čo sa stalo s “políciou tohto sveta” behom niekoľkých rokov? Čo sa podarilo po stáročia najvplyvnejšiemu systému zakoreniť v ľudských mysliach úspešnejšie, než strach o prežitie? Tristo rokov. Nie dvanásť, nie sedemdesiatštyri. Tristo! Kapitalizmus pohltil demokraciu. Vo filozofickom zmysle, aj v ekonomickom.

 

O čo utopistickejšie a naivnejšie je potom veriť v spoločnosť založenú na princípoch anarchizmu, než veriť v reformu systému, ktorý v pravidelných cykloch uvrhne chudobnejších do ešte väčšej chudoby a najbohatších privedie k ešte väčšiemu bohatstvu? Systému, kde tí, ktorým ich mentálne kapacity nedovoľujú vyznať sa v jeho nuansách, strácajú orientáciu do takej miery, že posledné, čo im dáva zmysel, je odovzdanie moci diktátorom a korporátnym mafiám? Všetky totalitné režimy, ktoré ste pomenovali podľa ich ideologických predlôh, boli vždy v jadre korporátnym kapitalizmom vyzdobeným rétorikou o vyšších princípoch. Ale vždy kapitalizmom par excellence. Neregulovaným, alebo regulovaným tak, aby posilnil vládnucu vrstvu. Sme v bode nula. Systému spadla maska a nechceme si ďalej nahovárať, že tá ďalšia bude mať prívetivejšiu tvár. Vyhlasujeme, že kapitalizmus je naivnou utópiou.

 

III. Efektívnosť politických režimov z pohľadu Mŕtvej Revolúcie

 

Politické režimy nie sú vynálezmi. Sú odrazmi prevládajúcich morálnych hodnôt. Výsledkami rovníc, ktorých premenné reprezentujú dejinné javy spolu s vyhliadkami do budúcnosti. Pokusy učiniť abstraktné praktickým. Nikto nevynašiel nič zo vzduchu. A to, čo udržuje politické režimy pri živote, nie je ich efektívnosť, ale viera v ich efektívnosť. Táto viera nemusí byť nutne vierou informovanou. Ak použijeme ako príklad už zmienený kapitalizmus, odpor voči nemu v rovine emočnej sa nevylučuje s jeho internalizáciou v rovine psychickej. Distribuujeme prostriedky akými sú solidárnosť a empatia podľa zásluh. Aplikujeme tržnú logiku na osobné medziľudské vzťahy. Kritériá, ktoré kladieme na druhých, nápadne pripomínajú kritériá, ktoré na nás kladie systém. Rovnako, ako pri kladení filozoficko-existenčných otázok nemusíme oplývať poznatkami z oblasti filozofie, aby sme sa mohli pýtať, nemusíme rozumieť ani technickým nuansám systému, ktorým sme boli indoktrinovaní, aby sme mohli byť s ním v súlade.

 

Robíme chybu, ak hľadáme paralely medzi súčasnosťou a totalitnými režimami minulosti na základe technikálií. Mení sa estetika, menia sa postupy a mení sa rétorika. Kľúčové podobnosti musíme hľadať v oblastiach morálky a nastavenia mysle. To, čo súčasnú spoločnosť spája s najobludnejšími režimami minulosti, je situácia, v ktorej dáva zmysel a javí sa ako logické odovzdať moc postavičkám, ktoré sľubujú riešenia podobajúce sa tým z totalitnej minulosti. Táto situácia nevznikla vďaka hlúposti a nevzdelanosti más, ako obľubujú mnohí argumentovať. Je výsledkom multigeneračnej indoktrinácie hodnotami súťaže, redistribúcie solidarity atď. na základe zásluh a konštantného presviedčania más, že na to, aby v ére rapídneho technologického pokroku boli ich základné životné potreby naplnené, stále musia tvrdo pracovať, inak sú iba príživníkmi. Svet, v ktorom sa dnes nachádzame, je logickým vyústením takéhoto nastavenia mysle. Nie je na ňom nič šokujúce. Všetko do seba zapadá.

 

Preto Mŕtva Revolúcia neverí v systémy a nepokúša sa svoje presvedčenie formulovať ako návody. Verí v nové nastavenie mysle. Pretože na tom je postavené každé ľudské spoločenstvo. Obracia naruby paradigmu a hlása, že solidarita, empatia, rovnosť… sú efektívnejšími prostriedkami k prežitiu, než súťaž. Hlása, že sú tým, čo všetci hľadáme pomocou systémov, no môžeme nájsť iba v nás samých a uviesť do praxe iba vďaka prenastaveniu mysle a viery. Hlása, že nehľadá dokonalý rozprávkový svet, ale svet, v ktorom je nevýhodné a nelogické ísť proti týmto hodnotám.

 

IV. Otázka morálky z pohľadu Mŕtvej Revolúcie

 

Mŕtva revolúcia rozoznáva dve roviny morálky. Rovinu horizontálnu a rovinu vertikálnu.

 

Horizontálna morálka sa týka objektívneho sveta, ktorý zdieľame s ostatnými členmi spoločnosti. Našou primárnou snahou má byť hľadanie čo najväčšej symbiózy. Týka sa vzťahov politických, pracovných, právnych a všetkých ostatných, ktorých efektívnosť závisí od ich kolektívneho dodržiavania. Je to sféra otvorená modifikáciam motivovaným dopytom väčšiny. Môžeme to nazvať demokraciou. Má však potenciál zvrhnúť sa v tyraniu väčšiny. A to sa deje práve vtedy, ak operuje na základe platformy, ktorá formuje spoločnosť smerom ku konkrétnym morálnym sústavám. Takou platformou je kapitalizmus - predštádium každej úspešnej totality. Ku ktorým morálnym sústavám vedie sme opísali vyššie.

 

Vertikálna morálka smeruje nahor. Operuje na subjektívnej úrovni. Je filozofická až metafyzická. Jedným z jej úskalí je veľký priestor pre relativizovanie a je predmetom najťažších filozofických debát. Preto je ťažké na tomto mieste obsiahnuť ju v postačujúcej miere. Pre vec Mŕtvej Revolúcie je dôležitá preto, lebo s ňou operujeme každý deň, či už z pozície nábožensky založených ľudí, alebo materialistov. Prílišná relativizácia vertikálnej morálky vedie k redukovaniu našich činov na bezobsažné javy poháňané evolučnou potrebou prežiť. Akákoľvek snaha hlbšie vysvetliť tieto javy vždy logicky vedie k verdiktu, že objektívna morálka, zjednodušene dobro a zlo, neexistuje a všetko je iba o tom, na čom sa dohodneme. Čo veľmi ľahko môže viesť k dohodám, o ktorých sme si mysleli, že sú už dávno prekonané, ako napr. normalizácia otroctva. Problém absolutizovania vertikálnej morálky spočíva zasa v dogmatickosti, ktorá vždy ašpiruje na politický monopol vďaka presvedčeniu o vlastnej neomylnosti.

 

Mŕtva Revolúcia považuje horizontálnu morálku za tú, na ktorú sa máme sústrediť. Uvedomuje si, že podoba horizontálnej morálky je do istej miery vyvodená z tej vertikálnej, ale ona jediná poskytuje priestor na manipuláciu v pozitívnom zmysle slova. Pretože ak je založená na hodnotách solidárnosti, rovnosti, empatie atď., nenúti jednotlivca participovať v miere, ktorá by bola v rozpore s jeho vertikálnou morálkou.

V. Prečo Mŕtva Revolúcia?

 

Nazývame sa revolúciou mŕtvou, pretože si uvedomujeme nepripravenosť más na takýto prerod a naše početné historické prehry. Bojujeme už vopred prehraný boj. A v tom je naša sila. Nič nás už nemôže demotivovať. Každá výhra totality vrhá tieň novej revolúcie. Náš odboj nemá vojakov, ale tiene. Tiene revolúcie. Podobne ako v náboženskom myslení existenciu zla podmieňuje existencia dobra, aj v našom vnímaní tie najhoršie politické scenáre podmieňujú a dokazujú skutočnosť revolúcie, ktorá má jedného dňa prísť, pretože je súčasťou našej DNA. A bude naša, bude vaša, bude nás všetkých.

 

Náš boj nevedieme dovtedy, kým veríme v prísľub úspechu, ale neobmedzene, pretože máme neochvejnú vieru a naše nastavenie mysle nie je kompatibilné s ničím iným. Sme odhodlaní zostať soľou tejto zeme aj uprostred najväčšieho pekla, pretože naša integrita závisí iba na tom. Naša utópia počíta s každým, ich utópia počíta iba s hŕstkou. Mŕtve nikdy nezomrie.

 

A tak vyzývame všetky tiene, aby sme sa vzájomne hľadali a nachádzali. Tiene všetkých vierovyznaní, orientácií, rás, pohlaví a rodov. Nech naša Mŕtva Revolúcia žije navždy. Amen.